okenkaim

Pokračovanie blogu Čo akreditačné štandardy nevyriešia (2/3) 

II. Kvalitu vysokoškolských učiteľov

Už v súčasnosti sú na Slovensku kritéria na habilitačné menovanie a inauguračné menovanie veľmi prísne. Napriek tomu sa konštatuje, že je „veľa profesorov“. Nechcem vôbec zovšeobecňovať, ale aj preto, že už v súčasnosti na „obídenie“ domácich prísnych kritérií je niekoľko (nezriedka) využívaných postupov:

Získanie titulu v zahraničí:

Na serióznych univerzitách v zahraničí, nie je jednoduché získať napr. titul docent, alebo tomu zodpovedajúci ekvivalent. Napr. v Maďarsku sú porovnateľné kritéria so slovenskými. Ba čo viac, tam jedna časť habilitačného konania musí byť vo svetovom jazyku – angličtina, nemčina, …, aj ruština (teoretický). Táto požiadavka ubezpečuje komisiu, že uchádzač vie komunikovať vo svetovom jazyku na požadovanej úrovni a ev. potvrdzuje aj to, že deklarované publikácie v zahraničí napísal ON sám a vie k tomu viesť aj adekvátnu diskusiu. Všetky úspešné aj neúspešné habilitačné konania sú Maďarsku uvedené na stránke akadémie. (Každý si môže skontrolovať toho „svojho“ maďarského docenta).

Ako sa to však obchádza?

• Ak máte ten „správny“ kontakt, tak nemusíte sa zúčastniť riadneho habilitačného konania. Vystavia vám nejaký „papier“ a časom pracovník/čka nášho ministerstva školstva vám to uzná ako kvalifikačný predpoklad na funkčné miesto docenta a začnete si písať titul „doc“. O funkčné miesto sa ani nemusíte uchádzať a ak máte toho „správneho“ rektora, tak nemusíte spĺňať ani kritéria pre funkčné miesto. Už ste „docent“, hoci potrebné kritériá nespĺňate.
• Ešte „zaujímavejšia“ je situácia so získaním titulu „profesor“. Tak napr. v Maďarsku ho takmer nemožno získať. Maďari však bez problémov dávajú listinu, najmä pre člena zo spriatelenej univerzity, „titulovaný univerzitný učiteľ“, niečo ako náš „hosťujúci profesor“, v zmysle ustanovenia §79 VŠ zákona. (Tu chcem uviesť, že ani u nás nezískava titul „profesor, v skratke „Prof.“). Tento dokument v Maďarsku podpisuje rektor a predseda akademického senátu. Takže s vedecko – pedagogickým titulom to nemá NIČ spoločné a nedávajú s tým ŽIADNY explicitne použiteľný titul. De facto je to určené pre neakademických, ale významných odborníkov. „Náš akademik“ si to u tlmočníka nechá preložiť ako „čestný profesor – profesor honoris causa“ v skratke „prof. h.c.“. Tu chcem opäť uviesť, že (jednak tento titul Maďari nedávajú, ako som to už uviedol) a ani ho nepoznajú. Okrem v Maďarsku „získaného“ tohto titulu, som počul o titulu aj z iných exotických krajín. „Prof. h.c.“ nie je ani v našom vysokoškolskom zákone. Od ich „držiteľov“ by možno bolo čestnejšie uviesť ako „hosťujúci VŠ učiteľ na univerzite napr. v Maďarsku, či v Mongolsku“.
• Stretol som sa s niekoľkými prípadmi, keď tento, de facto neexistujúci titul (opäť) pracovník(čka) ministerstva školstva uznala ako kvalifikačný predpoklad na funkčné miesto profesora. V dobe dávno minulej som Odbor vysokých škôl MŠVVaŠ SR písomne upozornil, že ide o podvod. No, nemal som to robiť! Neviete si predstaviť, čo som mnou následne robili. Poznám prípad, keď takáto p. „profesorka“ nemá žiadne publikácie a na prvý pohľad nie je duševne v poriadku.
• V Česku zahraničných kolegov zo Slovenska majú tendenciu posudzovať „ležérnejšie“. Takto môže prejsť napr. inauguračným konaním aj uchádzač, ktorý nespĺňa kritériá a na domácej univerzite by mohol mať problém. Benevolentnejší sú najmä vtedy, keď vás sprevádza váš dekan, či rektor. Hoci inauguračné konanie je pred vedeckou radou verejné a môže sa k tomu vyjadriť každý občan, nerobte to, aj keď viete, že ide o akademický podvod. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. Takéto „inauguračné“ konania sa robia v utajovanom režime pred vlastnou akademickou obcou. Jeden (nemenovaný) uchádzač prešiel pred vedeckou radou fakulty a náhodou som sa dozvedel, že bude obhajoba pred VR univerzity. Tak som sa legálne, mailom ohlásil, že daný uchádzač podvádzal a vo svojej „vedeckej“ monografii doslova z internetu opísal bakalársku prácu z inej slovenskej univerzity. Uviedol som aj, že jeho vedecké publikácie sú opisom aplikačných programov z k ním vydaných príručiek. Za tento môj „počin“ ma zažalovali za „ohováranie“. Polícia začala trestné stíhanie. Chceli ma odsúdiť v zrýchlenom konaní. Nechápal som to. Dokonca overovali moje písmo, hoci som rukou nič nepísal a už vôbec nie anonymne. Na koreň veci som prišiel až vtedy, keď som sa dozvedel, že manžel spoluautorky „vedeckej“ monografie je policajný vyšetrovateľ. Trestné stíhanie zrušil až krajský prokurátor s tým, že „tí policajti musia mať nasr..é v hlavách“ (povedal mi to môj právny zástupca). O predložené dôkazy vyšetrovateľka z Nitry nemala záujem. Ona totiž za svoj právny názor nenesie zodpovednosť.

Získanie titulu doma, za pomoci „žoldnierov“.

Uchádzač formálne splnil všetky náročné kritéria. Stačí urobiť zoznam splnených kritérií, publikácie v renomovaných časopisoch s vysokým IF, citácie, atď. Nič na tom nemení ani fakt, že tie publikácie ich „autor“ ani nevie prečítať, nieto ešte napísať. Píše ich v jeho mene niekto iný, resp. niektorí ho/ich pripisujú k svojim publikáciám. Stačí, keď ste v príslušnej funkcii a môžete rozhodnúť o prijatí daného odborníka na pracovisko, hoci tam nikdy nebol a nikto (okrem funkcionára) ho ani osobne nepozná.

Jeden múdry človek, bývalý dekan MFF UK, mi povedal, že „v tejto funkcii (dekana, rektora) človek ohlúpne“. Tým myslel, že nemá čas na vedeckú prácu. Je zaujímavé, že u niektorých akademických funkcionárov práve ako by vo funkcii „zmúdreli“ . Začnú mať publikácie, projekty, atď. Okrem metódy prijatia do zamestnaneckého pomeru „žoldniera“ s obľubou používajú aj vetu: „pán kolega, spolu sme ešte nič nepublikovali“. To sa musí dekódovať tak, aby ho už niekde „pripísal“, najlepšie ako 1. autora.

Jednou zo základných požiadaviek je publikácia v renomovaných časopisoch, kde to nie je možné slovenský, ale anglický. Ako môže p. profesor publikovať v angličtine, keď ju neovláda ani na úrovni „začiatočník“?

V Akreditačných štandardoch v časti Návrhu týkajúca sa „priebehu štúdia“, teda študentov, je uvedená klauzula: „Vysoká škola musí mať efektívne nástroje na zabezpečenie akademickej integrity a prevencie pred akademickými podvodmi a nástroje na riešenie prípadných porušení akademickej etiky.“ Myslím si, že potrebnejšie by bolo to isté uviesť aj v časti „vysokoškolskí učitelia“, a to napr. „Vysoká škola musí mať efektívne nástroje na zabezpečenie akademickej integrity a prevencie pred akademickými podvodmi a nástroje na riešenie prípadných porušení akademickej etiky zo strany vysokoškolských učiteľov“ pretože, asi viac podvádzajú učitelia ako študenti, resp. bez vedomia učiteľov by nemohli podvádzať ani študenti.

Súčasťou požiadaviek na habilitačné menovanie a inauguračné menovanie by malo byť aj preukázanie jazykových kompetencií uchádzača (tak, ako v Maďarsku). Ako môže publikovať v zahraničí, či sledovať „dianie“ vo svojom vednom odbore, keď neovláda angličtinu. Mal by mať certifikát na úrovni C1, či C2., teda ako expert. Test z anglického jazyka je dnes podmienkou obsadenia takmer každej štátnej funkcie, samozrejme okrem politikov a „ich ľudí“.

Takže po uvedení daných požiadaviek – „akreditačných štandardov“ do akademického života bude ešte ťažšie legálne získať titul docent, či profesor. Myslím si, že získajú ho najmä tí, ktorí to budú vedieť „obísť“ už nejakým, aj vyššie popísaným spôsobom. Kategória docentov, profesorov – podvodníkov, sa len rozšíri. Tí poctiví budú dlho – dlho „naháňať“ splnenie veľmi prísnych kritérií do poslednej citácie, či vedeckej publikácie a rady titulovaných VŠ učiteľov budú rozširovať najmä tí „šikovnejší“.