okenkaim

I. Kvalitu vysokoškolského vzdelávania

V ostatnom období trochu vzruchu vniesla do monotónneho a až ospalého akademického života zverejnenie Návrhu akreditačných štandardov Slovenskej akreditačnej agentúry (Návrh). Široká verejnosť, ktorá má možnosť pripomienkovať tento návrh v rozsahu 53 strán, určite privíta uistenie niektorých členov predstavenstva tejto inštitúcie, že aplikácia týchto zásad do praxe zlepší vysokoškolské vzdelávanie na Slovensku, zvýši samostatnosť vysokých škôl a podiel a zainteresovanosť študentov na procese tvorby kvality vysokoškolského (VŠ) vzdelávania. Uisťoval nás o tom v TV aj predseda tejto inštitúcie prof. Redhammer, ako aj zástupca študentov, p. Lovasz. Po podrobnom prečítaní Návrhu, ma napadlo len že „trt makový“! Nič to nevyrieši, by som povedal, práve naopak, ešte všetko zhorší. A to nielen preto, že Návrh je zle napísaný. Číta sa to obtiažne, autori používajú veľmi dlhé vety, ktoré obsahujú redundancie a sú ťažko zrozumiteľné. (Preto ponuka na pripomienkovanie širokou verejnosťou, je asi len potenciálna možnosť). Niektoré časti Návrhu sa opakujú, a to nielen v častiach „Štandard“ a následné „Usmernenie“. V diskusii k tejto téme v „Téme dňa“ na TA3, rektor Univerzity Komenského (UK) povedal, že Návrh je „napísaný vágne“ Aj som s ním súhlasil, lenže potom dodal, že: „pre tento materiál je to výhoda“ [TU 42:57]. Ešte raz som si to pustil z archívu TA3, či som to dobre počul, či pán rektor nepovedal „napísané fádne“? Nepovedal. Ja totiž slovo „vágne“ interpretujem, ako niečo „neurčité, nepresné, nejasné“ a skontroloval som to aj vo výkladovom slovníku.  Neurčitosť, nepresnosť, či nejasnosť takto dôležitému dokumentu, ktorá má za cieľ zlepšiť kvalitu VŠ vzdelávania, určite neprospeje, keď už neškodí. Autori a obhajcovia  Návrhu argumentovali väčšou samostatnosťou vysokých škôl pri tvorbe kvalitného VŠ vzdelávania a vyššou účasťou študentov na jeho tvorbe a realizácii. Zo svojich skúseností viem, že v súčasnosti vysoké školy majú tak vysokú samostatnosť, že vyššiu má snáď len cirkev, ktorá závisí len od p. Boha. Zákonom z roku 2002 štát odovzdal štátny majetok do rúk verejných vysokých škôl (VVŠ) v hodnote niekoľkých mld. Sk, akademických funkcionárov volia príslušné akademické senáty a len rektorov formálne menuje prezident(ka) republiky. Štát, už teraz, de facto, okrem pridelenia financií zo štátneho rozpočtu nemá na vysoké školy žiadny vplyv. Ani na počty a kvalitu absolventov ani na ich odborné štruktúru z hľadiska potreby praxe. Dnes sa nikde neprodukuje toľko nepodarkov a neupotrebiteľných „produktov“, ako práve na našich vysokých školách. Účasť študentov na ovplyvňovaní „chodu“ vysokej školy už v súčasnosti nie je zanedbateľný. Majú presne určené, nemalé kvórum – najmenej 1/3 v akademických senátoch VVŠ, či fakulty. Študenti majú zo zákona svoje zastúpenia aj v Správnej rade (SR) VVŠ,  (1/14).  SR je orgán, ktorý by mal posilňovať väzby verejnej vysokej školy a spoločnosti – to bol pôvodný zámer činnosti SR VVŠ. Pôvodne šesť členov SR navrhoval rektor, šesť minister a dvoch AS VVŠ (1 zamestnanec, 1 študent). Podľa súčasnej dikcie zákona, aj k „ministrovým“ šiestim členom sa „vyjadruje“ rektor. Prax je taká, že de facto všetkých navrhuje rektor (nechcem zovšeobecňovať).

Akreditačné štandardy neriešia veľa vecí čo by mohli, ale ani tie, čo si predsavzali. Teda nie tak, aby sa to opäť nedalo „obísť“.

Úsilie všetkých zainteresovaných, teda aj Akreditačnej agentúry, podľa môjho názoru, by malo viesť najmä:

• k zlepšeniu kvality vysokoškolského vzdelávania,
• „produkovať“ odborníkov pre slovenské hospodárstvo potrebnej (vysokej) kvalite, v požadovanej štruktúre a v dostatočnom počte.

To, že súčasné naše vysokoškolské vzdelávanie nie je kvalitné, sa konštatuje takmer unisono. Odznelo to aj vo vyššie spomínanej TV relácii (za účasti pp. Akademika P. Moczo, predsedu Učenej spoločnosti Slovenska, akademika P. Šajgalíka, predsedu SAV a rektora UK prof. Števčeka), z úst p. predsedu SAV. Uviedol, že „naša generácia bola lepšie vzdelaná, lebo nás ešte učili profesori z I. republiky“. No a teraz, dnešnú generáciu učia ONI, teda aj tí, čo tam sedeli. ONI sú aj tí, čo kvalitu nášho VŠ vzdelávania by mohli zásadne ovplyvniť, predpokladám k lepšiemu. Znelo to z úst p. predsedu SAV veľmi kontroverzne.

O nekvalitnom slovenskom vzdelávaní hovoria aj sami študenti, napr. v tomto článku. Je zrejmé, že kto chce dostať kvalitné vzdelanie, ide do zahraničia. Štúdium v zahraničí by nebola „na závadu“,  chyba je tá, že na Slovensko sa väčšinou tí kvalitní, nevrátia. Úsilím (mnohých) slovenských VVŠ (preto zdôrazňujem „verejných“, pretože od súkromných ani nič iné neočakávam), je mať čo najviac študentov, a to hocijakých. Mať veľa študentov sa dá dosiahnuť len tak, že sa prijmú aj takí, ktorí nie sú schopní na VŠ študovať a všetkých zapísaných za každú cenu „udržať“. Vo vedeckej rade jednej univerzity pri predkladaní správy o štúdiu prorektor uviedol, že „podarilo sa nám udržať stav 1200 študentov“. Keď som sa opýtal, či to je cieľ vzdelávania na danej VŠ, dostal som odpoveď, že „áno, podľa toho je aj financovaná VŠ“. Táto zaužívaná premisa – financovanie najmä podľa počtu študentov, je mylná. Pri rozdelení rozpočtu z MŠVVaŠ sa síce počet študentov zohľadňuje, ale len tam, kde je ich počet dôležitý, napr. pri financovaní počtu zamestnancov na dekanátoch či rektoráte. O metodike financovania som podrobne písal v blogu TU. Na stanovisku daného prorektora ma zarazilo aj to, že mnohí ďalší členovia VR sa k nemu pridali. Napr. rektor PU, či zástupca CEP (ešte vtedy) z Budapešti (v súčasnosti člen prezídia SAA). Zamyslel som sa nad sebou, či nie som príliš staromódny, lebo za niekoľko dní v ČT rektor Karlovej univerzity povedal, že: „za socializmu sme mali na vysokých školách študentov, ktorí učiteľovi mohli byť partnerom. Dnes sa usilujeme, aby sme ich aspoň niečo naučili“ (parafrázujem). Ako je možné vzdelávať za kvalitných odborníkov, keď nie sú mentálne schopní dané, často zjednodušené učivo, zvládnuť. Je pravdou, že sú oblasti, kde „nevzdelaný“ magister nič nepokazí, ale kto by sa rád liečil napr. u takého lekára? Na danej vysokej škole som mal možnosť učiť na I. stupni v študijnom programe zameranú na aplikovanú informatiku. Pri počítaní IP adries študentka sa zarazila pri spočítaní 7 + 5. Opýtal som sa jej, či „nechápe“ princíp výpočtu IP adries. Odpoveď: „chápem, ale neviem z hlavy tak rýchlo počítať“! „Akú ste skončila strednú školu“, opýtal som sa. „SOŠ zameranú na kozmetiku“. Mali sme aj absolventov so zameraním na kaderníctvo, či kuchár – čašník, atď. Nepodceňujem tieto potrebné odbory, ale ako základ pre informatiku sa určite nehodia. U niektorých študentov bolo zjavné, že intelektuálne patrili ešte do „pomocnej školy“. Je pochopiteľné, že kto chce získať kvalitné vedomosti, ide radšej do zahraničia.

V dobách minulých, minimálny počet študentov v krúžku nemohol klesnúť pod 10. Dnes, viem o študijných programoch (!), kde je zapísaných 5 študentov, z toho sú 3 v zahraničí v rámci programu ERASMUS +. Na diaľkovom štúdiu je zapísaných 9 študentov a aby nemuseli chodiť do školy ani „občas“, majú individuálny študijný plán. Nechodia ani na konzultácie.

Kvalitu štúdia majú v rukách len a len vlastné vysoké školy, do tej miery, ako seriózne k výučbe pristupuje pedagogický zbor. Vzdelávanie je jedinou oblasťou, kde sa na „zjednodušení“ celého procesu zhodnú obe strany, teda učitelia a aj študenti. Majú tendenciu to „odfláknuť“. Pokiaľ nebude platiť antické „česť v duši a modré nebo nad hlavou“, nič pozitívne s kvalitou sa neudeje.

Aj v danej TV diskusii odznelo, že napr. v Nemecku na univerzitách všetko podstatné riešia najmä vlastnými profesormi a nikto si nedovolí „povoliť“ z náročnosti. Skúste u nás, napr. dať negatívny posudok na habilitačnú, či aj diplomovú prácu. Nikdy viac Vás už nepoveria. Poznám prípad, keď rektor negatívny posudok na habilitačnú prácu ignoroval, oponenta vylúčil a menoval iného oponenta.

Netvrdím, že Návrh nemá ambíciu zlepšiť kvalitu napr. študijných programov. Možno by to „fungovalo“ v Nemecku, vo Veľkej Británii, …, nie však na Slovensku.

Napr. Štandard ŠPS.1:

„b) v študijných programoch druhého stupňa alebo študijných programoch spájajúcich prvý a druhý stupeň je minimálna požiadavka 5 osôb, pričom všetci majú minimálne o jeden stupeň vyššiu kvalifikáciu ako je vysokoškolské štúdium druhého stupňa, aspoň dve osoby sú vo funkcii docenta a aspoň jedna osoba je vo funkcii profesora

c) v študijných programoch tretieho stupňa je minimálna požiadavka 5 osôb, z ktorých aspoň dve sú vo funkcii profesora a ďalšie osoby sú aspoň vo funkcii docenta“

O.i. táto požiadavka, podľa mňa, má aj tendenciu zvýhodniť veľké univerzity, hendikepovať tie menšie s malým počtom kvalifikovaných učiteľov. Čo sa však stane? Tých niekoľko povolaných bude formálne pôsobiť na mnohých univerzitách, a to nielen na VVŠ. Ak nebude dostatok slovenských, angažujú sa zo zahraničia. Tí len „prepožičajú“ svoje meno a na VVŠ sa ani neukážu. Už v súčasnosti je tomu, v mnohých prípadoch, tak! Poznám garantov, ktorí majú aj päť (5) úväzkov.

Pokračovanie (2/3)