okenkaim

Na túto otázku je veľa rozdielnych názorov. Mnohí, najmä akademickí funkcionári slovenských univerzít (všetky vysokoškolské vzdelávacie inštitúcie na Slovensku sú zaradené do kategórie univerzít), dôvod „úniku“ pripisujú predovšetkým Ministerstvu školstva, …  a samozrejme ministrovi, aspoň ja tak dedukujem z ich prejavov. Napr. významný rektor významnej slovenskej univerzity, ktorý je literárne činný, uvádza vo svojom blogu o.i.:

„Ministerstvo školstva začalo s odvážnymi krokmi, no nedotiahlo ich do systémových zmien. Slovensko potrebuje zvýšiť atraktívnosť univerzít a ponúkať mladým talentom lepšie príležitosti. Aby mu budúcnosť neodchádzala do zahraničia.“ (Aby som vetu nevytrhával z kontextu, celý blog je TU).

Vychádzajúc z vlastných skúseností, mám na „vec“ iný názor. Myslím si, že atraktivita slovenských univerzít je v rukách predovšetkým ich manažmentu. Nielenže zo Slovenska odchádzajú na zahraničné univerzity naši najschopnejší stredoškoláci, ale (a možno to je ešte viac alarmujúce) je malý záujem zahraničných študentov o štúdium na slovenských univerzitách. Napr. v Maďarsku, kde je vysoké školstvo ešte menej financované prostredníctvom štátneho rozpočtu než u nás, študuje dnes 23 586 zahraničných študentov. Len na univerzite v Pécsi (patrí medzi top univerzity vo svete), je ich viac ako 3 000. Do roku 2020 chcú, aby aspoň 15% vysokoškolákov neboli občania Maďarska. Napriek tomu, že maďarská vláda veľmi prísne separuje študentov pre štátnu podporu, nehrnú sa na Slovensko, ani keď u nás môžu študovať v maďarčine a zadarmo.

Môj názor, že za kvalitu zodpovedajú univerzity podporuje aj nedávna skúsenosť z vlastnej rodiny. Ako dlhoročný akademický pracovník považujem zahraničné skúsenosti našich študentov za veľmi dôležité. Ani nie kvôli predmetu štúdia, ale z dôvodu jazykového, aby Slovák vedel nielen hovoriť napr. anglicky,  aby porozumel obsahu a vedel „naučené“ aj interpretovať. Tak sme poslali nášho rodinného príslušníka na ročné zahraničné štúdium, nie do Česka (ktoré nie úplne považujeme za zahraničie), ale do Holandska, kde angličtina je „bežným“ vyučovacím jazykom a máme tam dobré osobné skúsenosti. (O význame štúdia v zahraničí, podľa mojej mienky, som písal dávnejšie [TU]). Nadobudol tam dobré jazykové kompetencie, kontakty a skúsenosti. Zúčastňoval sa aj vedeckých aktivít a konferencií, bol aj publikačne činný. V spoluautorstve má niekoľko publikácií registrovaných vo WoS. Univerzita mu to umožnila a vítala.

Jeden z certifikátov bývalého študenta fakulty UK.

Po návrate na Slovensko ho prijali (cez prijímacie pohovory) na jednu (nami považovaných) z najlepších fakúlt UK . Nakoľko sa však naďalej zúčastňoval zahraničných konferencií, diseminácií výsledkov projektov, nemohol sa zúčastniť každej študentskej aktivity a vyučovacej jednotky. Raz nebol na telesnej výchove a raz prišiel neskoro – nedostal kredity, aj keď len 2. Taktiež sa nemohol dobre pripraviť na priebežný test z Manažmentu. Keďže sa aj tam zaviedol americký systém priebežného hodnotenia, tak, hoci záverečný test napísal na plný počet bodov, ale z priebežného testu mu chýbali tri body, celkový počet bodov nestačil ani na „Ečko“. Opýtal sa asistentky, či by ten, priebežný test, nemohol znovu napísať. Pani asistentka musela počkať na garanta predmetu, kedy príde na univerzitu, pretože tam stále nie je, pôsobí aj inde (kto vie, kde všade). Garant sa vyjadril, že nemôže test zopakovať. Asi by to bola pre nich robota navyše! Však nie sú tam pre študentov, ale študenti pre nich! Prišlo skúšobné obdobie, v AIS sa nemohol prihlásiť na žiadnu skúšku. Na žiadnu. Opýtal sa na študijnom oddelení fakulty, ONI mu to nevedeli vysvetliť. A to komunikoval v slovenčine! Do dnešného dňa však nedostal ani vysvetlenie, ani vylučovací dekrét. Vlastne prestal byť študentom UK, celkom nenápadne – išlo to dostratena.

Tak ho pošleme na univerzitu, ktorá si váži dobrých študentov, možno sa vráti do zahraničia.

Aj tu platí zásada, že ak chcú magnificencie mať lepšie univerzity, lepších študentov a „zvýšiť atraktívnosť univerzít a ponúkať mladým talentom lepšie príležitosti. Aby mu budúcnosť neodchádzala do zahraničia“ [cit. z uvedeného blogu], mali by začať „od seba“ a intenzívne zametať pred vlastným prahom. Je to asi zložité. Najjednoduchšie je viniť z neúspechu iného, najlepšie ministerstvo, resp. ministra a vyhovárať sa na nedostatok financií.

Týmto blogom nechcem zovšeobecňovať. Koho sa to netýka, nech si to nevšíma. Hovorím však z vlastných skúseností.