okenkaim

Toto slovné spojenie v poslednom období neskutočne veľa krát počúvame a čítame, v printových ale aj elektronických médiách. Verejnosť sa s tým stretáva najmä pri kritike polície či prokuratúry. V ostatnom čase najmä v súvislosti s amnestiami. Napr. z komentára [TU], nasledovné: „V septembri 2006 však špeciálna prokuratúra toto trestné stíhanie proti nemu zastavila s tým, že skutok sa nestal.“, alebo [TU] : „navádzanie na vraždu Róberta Remiáša – prokurátor trestné stíhanie voči ……. zastavil, pretože skutok sa nestal.“.

Nechcem sa pridať k oprávnenej či neoprávnenej kritike spomenutých inštitúcií, ale vždy keď toto slovné spojenie počujem, rozmýšľam, o čo vlastne ide. Každý Slovák určite pozná význam slov „skutok“ a „nestal“. Ich spojenie sa mi však zdá zvláštne. Našiel som si (pre istotu) vo výkladovom slovníku slovenského jazyka význam slova „skutok“. Tu je:

„1. niečo vykonaného, uskutočneného nejakou osobou, čin: dobrý, zlý s.;
vlastenecký s. (Tim.);
hrdinský s. (Vaj.);
zverský s. (Jes.);
šľachetný s. (Vám.);
záslužný s. (Urb.);
nepremyslený s. (Zúb.);
Tu už niet miesta slovám, mali by nasledovať skutky. (Kuk.) Výsledok premýšľania vtelil do skutku. (Heč.)

2. zried. skutočnosť, fakt: Smelý sen stal sa skutkom. (Vaj.);
   skutkový príd. m. skutočný, faktický;“

Čiže, skutok je niečo uskutočnené. Skutok sa faktický nemôže nestať! Možno profesionálny lingvista mi vysvetlí, ako to máme chápať, že niečo, čo sa stalo, sa vlastne nestalo.

Ak je to „len“ zaužívaný právny zvrat, to potom sa nedivím. Právnici dokážu niekedy aj divy. Ako člen rektorskej konferencie (pred mnohými rokmi) som tam mal kolegu rektora, významného právnika teoretika. Učil rímske právu prevažnú väčšinu slovenských právnikov. Slovenskú rektorskú konferenciu presvedčil, že z pätnástich členov kolégia na jednoduchú väčšinu treba minimálne deväť hlasov, použijúc túto logiku: „polovina z 15 je 7,5 a keďže toľko ľudí nemôže byť, tak je to osem. K nadpolovičnej väčšine treba ešte jeden hlas, teda deväť.

„Skutok sa nestal“, je to len slovenský idiomatizmus alebo jednoducho právny idiotizmus?