okenkaim

… ďalší preto, lebo tých názorov je neúrekom. Zverejnených, napr.[TU], [TU] alebo [TU] a ešte viac verejne nevyslovených. Podľa mojej mienky, názory sú dobre mienené a úprimné. Väčšina z nich sa však nedá zrealizovať, hoci v niektorých iných štátoch mnohé z tých myšlienok sú implementované. Aj v tých štátoch, s ktorými sme prešli spoločný (Česko)  alebo podobný vývoj (Maďarsko). Pán bolger [TU] sa oprávnene diví, že riešenia nachádzajú napr. bývalí ministri teraz a nie vtedy, keď vývoj mohli ovplyvniť ex officio. Spomína príklad p. Ftáčnika či p. Mikloša. Ja by som k ním pridal aj p. Beblavého ktorý, hoci bol vo funkcii štátneho tajomníka na Ministerstve soc. vecí a rodiny vo vláde „Dzurinda II“, bol prítomný takmer každého rokovania so Slovenskou rektorkou konferenciou. Vtedy minister školstva bol z KDH, tak tam premiér (asi) chcel mať „svojho“ človeka. Myslím si, že keby bol aj „Dzurinda III“, asi by p. Beblavý bol ministrom školstva. Určite by bol aj dobrým ministrom, resp. nie horším ako väčšina ostatných. Aj p. Draxler teraz dáva zásadné pripomienky k prestavbe školstva, aj keď nedávno ešte bol ministrom tohto rezortu. Pána M. Ftáčnika považujem za jedného z najlepších (najinteligentnejších) ministrov školstva SR, už som o tom písal inde, napr. [TU]. V dobe výkonu mandátu ministra však (zrejme) musel poslúchať stranícku centrálu a sledovať politickú líniu a tak nemohol konať podľa vlastného názoru. Podobne asi aj p. I. Mikloš. Bol druhým najsilnejším mužom niekoľkých vlád.  Je zrejmé, že politika sa neriadi odborným pohľadom na problematiku, resp. zdravým rozumom. Je nádejné, že teraz p. Ftáčnik, ako hovorca (a zrejme aj líder) odborníkov na súčasnú reformu školstva a už (zrejme) nie je politicky obmedzovaný. Je naopak znepokojujúce, že p. P. Mederly, ktorý bol prvý a jediný interný poradca terajšieho p. ministra (čo som považoval za veľmi rozumné – to, že bol on, nie že bol jediný), z komisie a z ministerstva odišiel. Za svojho života som prežil niekoľko „zásadných“ reforiem a všetky viedli len k horším výsledkom. Mám predtuchu, že ani táto nič pozitívne neprinesie, lebo žiadny politik si nedovolí zásadnejšie zasiahnuť do „zabehnutého“ systému, aj keď zrejme zlého, na vylepšenie ktorého by bolo potrebné sprísnenie podmienok činnosti škôl, zvýšiť odbornosť a disciplínu, teda samé nepopulárne opatrenia.  Veľa ľudí má tušenie, že v školstve minister málokedy riadi svoj rezort. Nechcem ísť ďaleko do minulosti – hovorilo sa, že p. Draxlera riadil jeho nominujúci politik a terajší je tiež bez politického vplyvu a údajne ministerstvo de facto neriadi. Tým sa celý proces prestavby ešte viac komplikuje. Reformu zásadne ovplyvňuje aj stanovisko ministra financií. Výnimočne nesúhlasím s jeho výrokom, že: „…naliať viac peňazí do školstva, neznamená automatický lepšie vzdelávanie…“. Teda nesúhlasím v časti, keď sa to týka „malých“ škôl. Tam sú platy skutočne nízke (mal som to v rodine). Za socializmu učitelia mali aspoň autoritu a úctu rodičov, teraz nemajú ani to. Povolanie učiteľa za súčasných podmienok už málokoho láka, asi len zanietencov – fanatikov. Za učiteľov idú, teda okrem fanatikov, už (podľa mojej mienky) len tí, ktorí sa inde neuplatnia. Aj vyštudovaní učitelia idú, ak môžu inde, kde si viac a jednoduchšie zarobia. Z mojich študentov pedagogiky (s aprobáciou informatika) sa nikto perspektívne nechystá do školstva (myslím si, že v mnohých prípadoch to bude aj šťastie pre školstvo). Ak sa čo najskôr nezačne so zatraktívnením učiteľského povolania aj cestou zvýšenia platov a následne prísnejším výberom študentov pedagogiky, nikam sa to pozitívne neposunie. Samozrejme, že tento proces má určité „dopravné oneskorenie“ a efekt sa nedostaví okamžite, preto treba začať čo najskôr.

Pozitívne vnímam rozhodnutie p. premiéra regulovať stredné školstvo. Zadarmo a neregulované by malo byť len základné školstvo. Na základné vzdelanie má každý nárok bezodplatne, ale ostatné stupne by mali reflektovať potrebu nás všetkých, teda štátu. Je akútny nedostatok niektorých remesiel, napr. murár, klampiar, kúrenár, kominár, …. Preto sú vzácni a drahí. Za pár hodín mimo pracovného času a oficiálne zdaneného platu si zarobia toľko, čo učiteľ za dva týždne. Ak bude viac remeselníkov, aj ich služby budú prístupnejšie a lacnejšie.

Voľakedy u nás v malom meste mali štyria maturitu – učiteľ, lekár, kňaz a riaditeľ pošty. Dnes, v tom istom už väčšom meste, sú (asi) len štyria, ktorí nemajú maturitu. Ak by to zvyšovalo vzdelanostnú úroveň, bolo by to v poriadku, ale je to naopak. Úroveň sa žalostne znižuje, „vyrábame“ tuctových maturantov. No posúďte. Z 50 členného kolektívu súčasných vysokoškolských študentov len dvaja vedia, čo je „sínus“  (možno aj oni sa len tak tvárili). V študijnej skupine so zameraním na ekonomiku podnikov z 20 prítomných vie vypočítať rovnicu o jednej (1) neznámej len jeden študent (aj ten sa pomýli v numerickom výpočte bez kalkulačky).

Zvýšenie platu učiteľov nie je jediný parameter skvalitnenia nášho školstva, je to nutná, nie však postačujúca podmienka (použijúc matematickú definíciu). Určite by sa mali prijať aj nepopulárne opatrenia, čo sa týka počtu škôl a aj učiteľov. Optimalizácia siete škôl by určite prospela k zvýšeniu ich kvality a zlepšeniu podmienok vyučovania. Počet žiakov už dlhodobo klesá, tento trend nesleduje počet učiteľov a aj počet škôl len veľmi pozvoľne.

Vývoj počtu žiakov v základných školách podľa zriaďovateľa od roku 1990 [Zdroj]

Zdroj MŠVVaŠ SR uvádza [TU], že „ Priemerná veľkosť škôl meraná počtom žiakov na školu sa postupne znižovala. Kým v roku 1990 mala priemerná štátna škola 306 žiakov, v roku 2012 to bolo už len 199 žiakov. V súčasnosti evidujeme školy s počtom žiakov od 2 do 1008 žiakov, pričom máme až 110 základných škôl, ktoré majú menej ako 13 žiakov. Najviac základných škôl (248 škôl) je v intervale s počtom žiakov od 13 do 24 žiakov. Druhou najpočetnejšou skupinou sú školy od 25 do 36 žiakov (167 škôl“, čo určite dáva priestor na optimalizáciu.

Riešenie je však aj v rukách vysokých škôl a bez komplexného riešenia „problému“ úsilie p. premiéra zvýšiť počet absolventov odborných škôl, neprinesie želaný efekt. Aj teraz, absolventi odborných škôl sa takmer bez výnimky hlásia na VŠ. Napr. na štúdium aplikovanej informatiky príde študent z odborného učilišťa, kde skončil s maturitou ako opravár poľnohospodárskych strojov. Nejde opravovať poľnohospodárske stroje, kde je potrebný, možno by aj vynikal a bol úspešný, ale prijme sa na vysokú školu, navyše bez prijímacích pohovorov. Niektoré vysoké školy idú už tak ďaleko, že s uchádzačmi ani „neprehovoria“, ani ich nevidia, ale ich prijmú dištančne (na prezenčné štúdium). Tak sa stáva, že zo „študenta“ ktorý by skôr patril do pomocnej školy, je vysokoškolák. Čiže vysoké školy každého zoberú tam, kde si to zmyslí (až na vzácne výnimky niektorých fakúlt)!

Môj názor na riešenie situácie vychádza z toho, že treba viac kvalitnejších učiteľov a zlepšiť podmienky ich práce:

1. Učiteľom základných a stredných škôl treba zásadne pridať na plate. Tým sa stane povolanie učiteľa atraktívnejšie a objektívne docenené. Zvýši sa záujem nielen o štúdium učiteľstva, ale aj o následne vykonávanie tejto ťažkej profesie medzi absolventmi.
2. Vysoké školy zo zvýšeného počtu uchádzačov musia výberom vybrať a prijať tých najlepších a najschopnejších, bez ohľadu na typ strednej školy. Nie každý záujemca o štúdium, maturant, má duševné predpoklady byť študentom vysokej školy.
3. Logika regulácie počtu gymnazistov je správna. Na pedagogické štúdium by mali byť prijatí len absolventi gymnázií a na pedagogiku zameraných odborných škôl.
4. Optimalizovať počet všetkých typov a stupňov škôl – podľa počtu žiakov znížiť, resp. aj zvýšiť.

Pertraktovaná problematika je však oveľa zložitejšia a má veľa odborných a metodických prekážok, ktoré treba prekonať.